Ako to už s hranicami býva, nie je ľahké sak nim, alebo skôr z nich dostať. Toto bolo duplom také zlé.Od miestneho sme dostali inštrukcie ako sa tam ide (Miňo mu nerozumel vobec, lebo hovoril po bulharsky, a ja síce tiež neviem, ale nejak som si to vedela spojiť dohromady).
Musím povedať, že na celom Balkáne je VEĽA psov, tu v Bulharsku ich AŽ toľko nebolo, ale kým sme prešli pešo k hraniciam, čo boli asi 4 km... Na jednom mieste sme len zacítili strašný smrad a než ma Miňo stihol upozorniť, tak vedľa nás bol mŕtvy prejdený pes. Ach.
Išli sme čo najrýchlejšie preč.
Reálnym problémom však bolo, ako sa dostať na druhú stranu. Hranicu totiž tvoril Dunaj a na druhú stranu ste mohli prejsť len v aute. Hoci len na hranicu ste tiež nemohli vojsť. A tak sme stáli pred nejakou zábranou a dúfali, že nás niekto skoro zoberie. Jeden Rumun sa nám už smial, že nám nikto nezastaví, ale že on ide do Bukurešte o 2hodiny tak nás môže zobrať tam - samozrejme za poplatok, lebo v Rumunsku sa platí. My sme zase na oplátku vysmiali jeho.
Nečakali sme dlho a už nám zastavil istý Bulhar s vnučkou - išli do Bukurešte na letisko, lebo jeho vnučka sa vracala domov do Kanady. Veselo sme si konečne pokecali s niekym, kto vie normalne jazyk a vyhodil nás aj s inštrukciami na kraji Bukurešte.
Okolo nej je spravený kruh, po ktorom sa pobybujú autá, ktoré len prechádzajú, ale nejdú do mesta. Museli sme ísť celkom dlho pešo po tejto úzkej ceste plnej psov (nikde som nevidela toľko psov ako tu v Rumunsku) kým nás zobral veselý kamionista.
Bol mladý, od jeho otca poznal všelijaké pikošky ako oklamať kamionársky systém a veselo si s nami precvičoval angličtinu, ktorú vďaka stopárom ovladál veľmi dobre. V príjemnej nálade sme sa bavili o cestovaní, psoch, jeho živote kamionistu, s ktorým si zažil veľa hostín, o motorkách, ktoré zbožňoval, zobral nás na pravý rumunský obed a potom aj večeru. Najprv sme mali niečo ako čevapi s rožkami a horčicou, robili sme si srandu, že to robia z miestnych psov, potom nám na trhu kúpil melóny a na večeru sme mali naozaj dobrú držkovú s chlebom (normálnu ju fakt nemám rada, ale toto bolo fajn).
Zažili sme s ním aj menšie prekvapenia - keď sme čapovali na pumpe benzín a z vedľajšieho domu vybehla sviňa veľká ako malé auto. Vraj to je bežné u počernejších neprispôsobivých obyvateľov. Potom dostal hlásenie, že pred nami je kontrola kamiónov, tak sme sa museli odstaviť, lebo keby ho policajti načapali, tak by mal OBROVSKÉ problémy za to, že už dávno prekročil maximálny počet odšoférovaných hodín. Keď nás ale čakanie prestalo po vyše polhodine baviť, dal si z peňaženky "bokom" dve 50 eurovky pre "každý prípad", mňa zakryli, Miňo sa tváril ako kamionista a išli sme vpred - mali sme šťastie lebo práve dokontrolovali a balili sa.
Prešli sme tiež cez istú rumunskú dedinu - polovica nej vyzerala ako malcké zámky, okolo nich behali zlatom obvešaní rómovia, cesta tam bola krásna. V druhej polke obce boli rozpadnuté domy a bieda, tam žili "biely".
Uprostred noci keď už nevládal jazdiť, zložil sa na jedno lôžko, ja nad ním na druhé a Miňo ostal spať na sedačke. Šlo sa nám s ním veľmi dobre a na druhý deň nás mal zaviesť na maďarské hranice. Povedali sme si totiž s Miňom, že výletu na teraz stačilo, navyše sa mu niečo pokazilo so zápisom do 4. ročníka a potrebovali sme teda byt na konci augusta, teda presne o dva dni na Slovensku, v Košiciach. Teda vlastne čas na príchod na Slovensko sme mali už len jeden deň, a po prejdených takmer 600km za tento deň, sme museli dať ešte aspoň raz toľko nasledujúci deň.
